Žofia Kossak: Bez zbrane I.

Pot steká po tvári svätého Otca. Zuby drkocú ako v zimnici, smrteľná bledosť na obličaji, zúfalstvo v duši, hrôza v srdci… Laterán, matka kostolov, padá … Ozvena krokov dolieha k utrápeným ušiam. Ktosi sa približuje, ktosi dobehúva… Dunejú bosé nohy. Tu je. Človek neveľkého vzrastu, úboho odetý, chudorľavý. Vyblednuté, prosté rúcho žobrácke, šnúra miesto pása, kapucňa, holá hlava. Kráča rýchlo k popukanej stene, rozkladá ramená, ako by chcel kostol objať a pridržať… A v zadivených očiach Ino-centa začína rásť, rásť, už nie je malý, ani chudorľavý… Je veľký ako strom, ako hora, hlavou dosahuje hrebeň strechy… Ramenami siahol už od uhla k uhlu. Mocným tisnutím pliec narovnáva nachyľujúci sa múr. Rukami prechádza po trhlinách, a kadiaľ prejde jeho ruka, tam sa zapchávajú škáry, tam sa múr znova spája. Veľká, ctihodná budova stojí silná, rovná a pevná ako prv…

Stiahnite si túto knihu zdarma: